V Bratislave 22. októbra 2022 – Na často kladenú otázku rodičov malých pacientov – prečo robí sestru na detskom oddelení, má vždy rovnakú odpoveď: ,,Svoju prácu beriem ako poslanie a napĺňa ma. Aj keď deti niekedy plačú a majú bolesti, sme tu preto, aby sme im pomohli. A máme veľkú radosť, keď im pomôžeme a majú sa dobre,“ hovorí Bc. Denisa Janečková, sestra Kliniky detskej chirurgie LF UK a Národného ústavu detských chorôb.
Vždy chcela pracovať s deťmi po vzore svojej mamy a keď prišiel čas podať si prihlášku na strednú školu, zvažovala, či bude učiteľka v materskej škole alebo sestra v detskej ambulancii. ,Nakoniec som sa rozhodla, pre sestru, vždy som si predstavovala prácu u detskej lekárky v ambulancii a dovialo ma to sem a som tu.“ Do najväčšej detskej nemocnice na Slovensku prišla pracovať hneď po škole, najskôr na brigádu, ale už tu ostala a pracuje šestnásť rokov. Popri práci vyštudovala štúdium bakalára ošetrovateľstva na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety.
Práca na dojčenskom oddelení Kliniky detskej chirurgie je náročná. Aj na psychiku. Popri ošetrovateľskej starostlivosti a venovaniu sa deťom, si nájde čas aj pre ich rodičov. ,,Prítomnosť rodičov dieťaťa v nemocnici, najčastejšie mamičiek, hrá veľkú rolu. Bábätká sú pokojnejšie, keď majú mamy pri sebe, veľa sa s nimi rozprávame a vysvetľujeme veci súvisiace s ochorením a starostlivosťou o dieťa. Musíme tiež vedieť ako s rodičmi komunikovať aj v situáciách, kedy sú v strese a majú strach o svoje dieťa. Niekedy sa nás mamičky pýtajú, prečo robíme túto prácu, že ony by ju robiť nemohli, lebo deti plačú a trpia v dôsledku úrazu alebo ochorenia. Vždy im poviem, že to nie je povolanie ale poslanie, pretože ak niekto pre túto prácu nemá cit a nenapĺňa ho, nemôže ju robiť. Mňa moja práca napĺňa radosťou a beriem to tak, že deťom pomáhame a máme veľkú radosť, keď im pomôžeme a majú sa dobre.“
V práci sa ,,svojím“ deťom venuje naplno, vo voľnom čase sa snaží skôr odreagovať. Napriek tomu, príbehy detí si nosí v srdci a myslí na ne aj doma. Na druhej strane, ako sama hovorí, osudy detí na chirurgii nie sú také špecifické ako na iných klinikách, napríklad u detí s rakovinou. ,,Hospitalizujeme aj pacientov dlhodobo chorých, alebo sa vidíme s nimi aj viackrát za mesiac, ale vždy to ide takým dobrým smerom.“ Ak niekto má vzťah k deťom a má ich rád od srdca, je to cítiť v prístupe k pacientom. Svojím budúcim kolegyniam odkazuje, aby určite na ich pracovisko prišli, pretože práca je tu pekná a aj príbehy detí sa vás dotknú. ,,Je to pekná práca. Začiatky sú vždy ťažké všade, aj ja keď som začínala, chodila som domov smutná, ale treba vydržať. Keď človek vie, čo chce robiť a kam sa chce posunúť, treba určite vydržať a ono sa to vráti.“
