To je krásne slovo!

Galéria

V Bratislave 23.mája 2022 – V zozname profesií na základnej škole ju fascinovalo slovo – rehabilitačný pracovník.  Dnes ju fascinuje práca s deťmi. ,,Deti vždy dávajú najavo svoju osobnosť, jedinečnosť a výnimočnosť. Ich problémy sú skutočné, a ak ich niečo trápi, musíme sa naučiť čítať reč ich tela, pretože tou nám dávajú najavo, že niečo nie je v poriadku,“ hovorí PhDr. Eva Zubaľová, vedúca fyzioterapeutka Národného ústavu detských chorôb.

Čítať reč tela u svojich pacientov sa učila postupne, rovnako ako sa vzdelávala a dodnes si dopĺňa vedomosti vo svojej profesii. ,,Po maturite na gymnáziu som sa nedostala hneď na fyzioterapiu, tak som sa stala zdravotnou sestrou, čo ma veľmi obohatilo, lebo na pacienta sa dokážem pozrieť aj z inej stránky.  Tento smer ma však nenapĺňal, preto som pokračovala v štúdiu diplomovaného fyzioterapeuta. Neskôr som sa dostala na vysokú školu a získala špecializáciu vo svojom odbore.

Prečo si sa rozhodla vo svojom odbore pracovať práve s deťmi?
Deti sú iné od nás dospelých. Sú úprimné a často nám o svojich problémoch dávajú vedieť svojou mimikou, gestami a neverbálnou komunikáciou. Ak im chceme pomôcť, musíme sa naučiť im porozumieť, pretože tak nám dávajú najavo, že niečo nie je v poriadku – môže sa im zmeniť dýchanie, farba  kože, svalový tonus a iné zmeny. Úprimne prejavia tiež svoje emócie, ak sa im niečo páči alebo nepáči. Úžasné na našej práci je, keď vieme k dieťaťu správne pristupovať. Nikdy to nie je monotónna práca, pretože každé dieťatko príde z úplne iného prostredia,  s inými problémami a nikdy to nie je o tom istom. Dieťa vždy dáva najavo svoju osobnosť, jedinečnosť a výnimočnosť.

Premýšľaš o svojich pacientoch aj doma?
Premýšľam. Tým, že sme Národný ústav detských chorôb, pracujeme s veľkým množstvom diagnóz a fyzioterapiou zasahujeme do každého jedného systému v ľudskom tele.  Musím sa aj doma dovzdelávať, pretože medicína napreduje, pribúdajú nové syndrómy, s ktorými sme doteraz nemali skúsenosti, a ak sa chcem profesionálne a zodpovedne postaviť k pacientovi, tak si to musím doštudovať. Doma mám priestor aj čas v kľude si prečítať aktuálne materiály. Oproti minulosti sa zmenila diagnostika aj jednotlivé liečebné a terapeutické prístupy a aj my musíme s nimi držať krok.

Máš svoju obľúbenú metódu cvičenia?
Som Bobath terapeut, čo je neurovývojová terapia. Vlastne ide o 24 hodinový koncept a tým, že sa venujem všetkým vekovým kategóriám od novorodencov, malých bábätiek až po takmer dospelosť,  snažím sa pozerať na pacienta komplexne. A práve tento koncept mi dáva priestor na to, aby som si všímala, ako sa dieťa správa počas celého dňa, ako sa hrá, ako sa učí a rozpráva, komunikuje s okolím, ako si plní svoje úlohy – napríklad sa ako oblieka, ako sedí pri stole a podobne. Premýšľam, čo viem ešte v rámci terapie zlepšiť. Cieľom Bobath terapie je zlepšenie kvality života našich pacientov. Pracujem tiež s neurologickými pacientami, kde máme aj ťažších pacientov s horšími diagnózami a prognózami, a ja sa musím vedieť prispôsobiť a v rámci možností pomôcť rodičom,  ktorí sa o svoje deti starajú.

Učíš  rodičov, ako majú v terapii pokračovať v domácom prostredí?
Rodičia sú istým spôsobom členovia tímu a musia sa naučiť, ako majú pracovať so svojimi deťmi. Niekedy tieto deti majú špeciálne potreby, viaceré diagnózy a potrebujú špecifický prístup. Samozrejme, rodičia sú v prvom rade rodičmi, nie terapeutmi. Niekedy sa zľaknú danej diagnózy a nevedia s dieťaťom pracovať. My ich istým spôsobom učíme ako zaobchádzať s dieťatkom, aby bolo čo najviac funkčné v rámci možností v jeho základnej diagnóze. Toto je pekné na našej práci, keď sa rodičom podarí správne viesť svoje dieťa a zistia, že to ide. Je to ťažká práca, pretože rodičia často nevedia, či bude ich dieťa chodiť. To býva najčastejšie ich prvá otázka. Ale dôležitejšie je, či sa dieťa naučí správne fungovať a naplno využiť svoje možnosti. A mám radosť, ak sa s tým stotožnia aj rodičia.

Uvažovala si niekedy nad zmenou v pracovnej oblasti?
Isteže, ak je človek v strese, uvažuje aj o takejto možnosti, ale táto práca ma napĺňa a vždy si poviem, že prídu tie momenty, napríklad keď postavíme pacienta na nohy, alebo sa nám podarí zlepšiť kvalitu jeho života. Práve pre tieto chvíle chcem robiť svoju prácu, lebo dokážeme svojím prístupom ovplyvniť kvalitu života detí a prinavrátiť ich do nejakej participácie v rámci bežného života. Mám radosť, keď nás naši pacienti po čase navštívia a vidíme, že sa ich zdravotný stav zlepšuje a upravuje sa. Niekedy až do úplného vyzdravenia. A tak, ako sa rodičia stávajú členmi našich tímov, sme zrazu aj my členmi ich rodín. To je naša odmena.

Čo by si odkázala študentom, možno budúcim fyzioterapeutom, ktorí ešte váhajú, aký odbor si zvoliť?
Chodia k nám študenti na prax a výuku. Učíme ich, ako majú k pacientom pristupovať, lebo je dôležité, aby pacienti v nás mali istotu. chceme im pomôcť a prinavrátiť čo najlepšiu funkciu, alebo ich učíme na nové pohybové schopnosti. Svojim študentom vždy hovorím, aby sa dotýkali pacientov, nech pocítia, že sme empatickí, že máme záujem zlepšiť ich  kvalitu života a pomôcť im. Tiež im hovorím, aby sa s pacientmi rozprávali a ,,čítali“ ich pohybové  zručnosti –  takzvaný body language (čítať reč tela), aby sledovali ich správanie,  pretože toto sú najlepšie zručnosti v rámci učenia sa, ako sa stať dobrým fyzioterapeutom a čo najlepšie pomôcť našim pacientom.

Po náročnom pracovnom dni potrebujeme všetci relax…>
Mám rada šport. Moja práca je veľmi úzko spojená s pohybom a športovaním. Niekedy stačí obyčajná prechádzka a byť vonku na slniečku v prírode. Sú to aktivity, kde vnímam svoje okolie, otvorený priestor, samu seba. Rovnako pri dobrej knihe nachádzam uvoľnenie a potom sa opäť  teším do práce.

 

Viac článkov z kategórie