Sestru robí už viac ako 42 rokov, ani dôchodok si nevie predstaviť bez práce sestry. Ak si prečítate lepšie celý rozhovor, tak zistíte, že povolanie sestry je u našej námestníčky pre ošetrovateľstvo doslova osudné a to aj pre celú jej rodinu. S námestníčkou pre ošetrovateľstvo PhDr. Táňou Belcákovou sme sa porozprávali o jej dlhoročnej ceste, na ktorej bol vždy pacient. V jej rodine je povolanie sestry predurčené. Sestra bola jej mama, sestra, švagriná, rovnako aj jej dcéra.
Pamätáš si na to, kedy si prvý krát povedala, že budeš zdravotná sestra?
Áno, u mňa to bolo až automatické od útleho veku. Možno aj preto som túto cestu mala jasnú, lebo profesia sestry sa u nás doslova traduje z generácie na generáciu. A ja som bola taký prirodzený pokračovateľ.
Kto všetko bol u vás sestra?
Moja mama ako neprofesionálna sestra, bolo to veľmi dávno pred viac ako 50 rokmi, pri nej som vnímala to povolanie ako prvé. Moje rozhodnutie podporila aj moja sestra, ktorá sa rovnako dala na cestu sestry. Moja švagriná je sestra, nevesta mojej sestry je sestra, takže sa to tak hýbe okolo nás bez toho, aby sme aj my pre to niečo robili. A samozrejme moja dcéra je sestra, ako inak – smiech.
Za tých 42 rokov prišla niekedy chvíľa, kedy si banovala, že nerobíš inú prácu?
Nikdy, vždy mi to bolo blízke. Neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné. Myslím si, že nikdy ani na malý moment a to boli aj ťažšie časy a boli problémy.
Je pacient na ktorého nikdy nezabudneš?
Áno je taký pacient. Boli to ale moje začiatky, ešte keď som pracovala v Podunajských Biskupiciach na pľúcnom oddelení. Vtedy tam boli najmä také emotívne chvíle, bolo to ťažké oddelenie a veľa pacientov nám tam odchádzalo. Jeden mi bol zvlášť blízky, nebol to starší človek, skôr v stredom veku, bol veľmi pokorný, akoby zmierený s tým všetkým. Prijímal aj to dobré aj to zlé. V jeho posledný deň som mala službu, boli sme na plné oddelenie len 2. Vedel, že sa blíži jeho koniec, rodinu mal ďaleko a bol sám. Presedela som pri ňom hodiny, kým neodišiel…rozprávali sme sa o všetkom možnom. Aj dnes po takmer 40 tich rokoch mám stále slzy v očiach na tú spomienku – na neho. Keď som ho držala za ruku a v tých momentoch, kedy boli prestávky medzi našimi diskusiami, som si uvedomila, že to poslanie sestry nie je len o tom, že pacienta liečime liekmi, či ošetrujeme, ale ich aj ich sprevádzaní chorobou, pomáhame inak, dotykom, alebo aj tichom a rozhovorom. Po tej psychickej a ľudskej stránke je to pre toho človeka veľmi dôležité.
Čo by si chcela odkázať budúcej kolegyni, kolegovi, ktorí sa len rozhodujú o tomto povolaní, prečo byť sestrou?
Lebo je to robota so zmyslom, s poslaním…
Jednoducho po práci ideš domov s pocitom, že si užitočný a že si pomohol, niet krajšieho pocitu. Keď vidíš šťastné zdravé dieťa a vidíš rodičov, ktorí sú šťastní, že tomu dieťaťu sa pomohlo, že sa vyliečilo, alebo aspoň sa mu pomohlo v jeho chorobe. Proste práca, ktorá pohladí dušu.
Je to práca s dušou, ale aj o dušu sestry sa treba starať, aká je tá tvoja psycho-hygiena?
Tým, že mám už veľké deti, tak je to jednoznačne turistika a záhrada. Bicykel, túry, hory, príroda, tam si človek najviac vyčistí hlavu.
Blíži sa tvoj dôchodok, vieš si predstaviť, že nebudeš robiť toto povolanie?
Stále sa cítim naozaj fajn a plná síl, chcem ďalej pracovať, síce už nie vo výkonnej funkcii, ale určite sa vrátim k pacientovi.
