Na prácu v detskej nemocnici nedá dopustiť. A hoci sa vzdeláva počas celého profesijného života, chce sa naučiť ešte jednu vec: ,,Pozerať sa na svet detskými očami a vnímať ho tak v každom veku .Deti sa pozerajú na život s odľahčením, radosťou, láskou a úsmevom aj v ťažkých životných situáciách.“ PhDr. Mária Reichwalderová, vedúca sestra Kliniky detskej oftalmológie NÚDCh LF UK .
Prečo si sa rozhodla stať sa sestrou?
Sestrou som chcela byť od malička, aj keď celkom presne neviem, čo ma k tomu viedlo, lebo nikto v našej rodine nepracoval v zdravotníctve. Spomínam si, že mojím prvým stimulom pomáhať deťom bola integrácia spolužiaka so zdravotným postihnutím v škôlke. Bol výnimočný svojím správaním aj postihnutím a väčšina detí v škôlke mu celkom prirodzene chcela byť oporou. Cítili sme v sebe potrebu pomáhať mu vo všetkom, v čom sme mohli. To sú asi prvé korene, prečo som sa stala sestrou. Druhým stimulom bola handicapovaná spolužiačka na základnej škole, ktorá sa tiež hneď stala miláčikom triedy. Po maturite na zdravotníckej škole som sa prihlásila na medicínu, ale v tých rokoch bolo prijatie na školu enormne náročné. Nastúpila som do praxe, kde som už ostala pracovať ako sestra.
Bola práca s deťmi prvá voľba?
Som najstaršia z troch súrodencov a tak celkom prirodzene z rodiny vychádzalo, že som mame pomáhala so starostlivosťou o dvoch mladších bratov. Po skončení SZŠ som pracovala v Odbornom liečebnom ústave respiračných chorôb vo Vysokých Tatrách v Novom Smokovci, kde sa počas môjho nástupu do práce zakladalo oddelenie detskej oftalmológie ,čím som bola pri zrode nového pracoviska. Som detská sestra a vždy som chcela s deťmi robiť. V škole sme mali veľa hodín praxe v jasličkách, na detskom oddelení, v pôrodnici a už moja prvá prax ma utvrdila v tom, že som sa pre deti rozhodla nastálo. Práca s deťmi mi prináša mi veľa benefitov psychických aj fyzických, radostných i smutných. Deti ma sprevádzajú celý život a neuvažujem o zmene.
Čím sa Ťa dotýkajú osudy detí hospitalizovaných na klinike a premýšľaš o nich aj mimo práce?
Táto otázka súvisí aj s vlastnou psychohygienou, ale osudy detí sa ma dotýkajú veľmi. Sme koncové pracovisko, kde sa stretávame s detičkami z celého Slovenska v ťažkých životných situáciách s najzávažnejšími diagnózami. Naši pacienti sú mojou súčasťou, ich osudy sa dostanú človeku takpovediac pod kožu a v podvedomí odchádzam s nimi z práce. Doma mám dve deti a svojím spôsobom ich prepájam s deťmi v nemocnici, v dobrom či zlom. Po skúsenostiach v nemocnici na nich vidím, čo všetko by sa im mohlo stať a sme vďační, že sú doma a zdravé. Pre deti v nemocnici o to viac robíme všetko preto, aby sa čo najskôr od nás zdravé vrátili domov a k rovesníkom. A rovnako pomáhame aj aj deťom mimo nemocnice. Máme príklady z praxe, kedy sme pričinením kolegov pomohli diagnostikovať dieťaťu mimo kliniky závažnú diagnózu cielenou depistážou. Vyhľadali a pozvali sme rodičov, aby prišli s dieťaťom na vyšetrenie. Hoci spočiatku nechceli, napokon prišli a u dieťaťa sa potvrdilo závažné ochorenie ako u súrodencov aj rodiča. Sú to momenty, kedy sa človek teší , že mohol pomôcť. Ale sú aj situácie, kedy nevieme ochorenie vyliečiť alebo len čiastočne, čo nám je ľúto.
Moderná veda dokáže stále viac a mnohé vyšetrenia aj samotná liečba deťom pripomínajú hru.
Na našej klinike máme novú ortopticko pleoptickú ambulanciu, v ktorej poskytujeme zdravotnú starostlivosť napríklad deťom s tupozrakosťou – chodia na vycvičenie tzv. funkcií oka, čo znamená, že používajú špeciálne pomôcky a prístroje, aby sa im odstránila . Cvičenie prebieha formou zalepovania zdravého oka, kedy sa nečinné alebo slabšie vidiace očko cvičí rôznymi spôsobmi – ktoré stimulujú oko, aby sa dosiahlo vyrovnané videnie na obidvoch očiach. Keď to dosiahneme aspoň čiastočne, snažíme sa stimulovať funkcie oka tak, aby dieťa videlo trojrozmerný obraz, ktorý zdravé oko vidí prirodzene. Tieto cvičenia realizujeme formou ambulantnej starostlivosti, kde chodí dieťatko na hodinové cvičenia .
Uvažovala si niekedy nad tým, že by si síce pomáhala deťom, ale nie v nemocnici?
Nikdy som vážne neuvažovala nad odchodom zo zdravotníctva, som zameraná na túto oblasť. Človek musí mať svoju prácu v srdci, nie je to len o tom, že má vzdelanie, tituly, 23 rokov v praxe a pracovnú zmluvu a s ňou súvisiace povinnosti. Ale je to aj tom, že je motivovaný sa stále niekam posúvať, pomáhať, byť tu pre pacientov. Vždy je to nejaká motivácia, ktorá ma vedie k tomu, aby som tu ostala. Samozrejme, niekedy pocit vyhorenia prichádza, to je prirodzené, ale práve aktívnym oddychom sa dá zvládnuť. V lese dokážem vypnúť, zrelaxovať a nabudiť sa na to, aby som tu mohla byť pre pacientov, kolegov a nápomocná každému, kto moju pomoc bude potrebovať.
Čo by si odkázala mladým ľuďom, ktorí sa rozhodujú pre prácu na klinike detskej oftalmológie?
NÚDCH je koncové pracovisko a na našich klinikách liečime najzávažnejších pacientov z celého Slovenska. Prácu v našej nemocnici odporúčam pre vysokú odbornosť, špičkovú diagnostiku a liečbu, preventívne pôsobenie, ale aj výučbu zamestnancov a budúcich kolegov . Robíme všetko preto, aby sa ľudia u nás cítili dobre – pacienti aj zamestnanci, aby sme si vychádzali v ústrety a vedeli sa zomknúť, keď treba. Samozrejme prídu aj horšie chvíle a nie každý deň je nedeľa, ale v príjemnom kolektíve aj takéto situácie ľahšie zvládame. V zdravotníctve je práca pre ľudí s otvoreným srdcom, prináša radosť pacientom aj sebe, tešíme sa z každého vyliečeného dieťaťa . Napriek nedostatočnému oceneniu práce lekárov ,sestier a iných zdravotníckych pracovníkov či už finančného alebo spoločenského charakteru , zostávame verní svojmu poslaniu, nie zamestnaniu .
Čo Ti robí radosť v súkromí?
Pochádzam z Tatier, takže som tatranské dieťa vychované na lyžiach, sú pre mňa v zime absolútny prím a keď sa dá, vždy to využijem . V lete je to bicykel a rada sa vždy vraciam domov. Domov – to sú Tatry, kopce a turistické topánky . Vždy si na ne rada nájdem čas.
