Pandémia, sociálna izolácia, strach z choroby, vojna na Ukrajine, ekonomická kríza, za posledné 3 roky veľmi výrazné okolnosti, ktoré hlboko zasiahli dospelých. Ako to však poznačilo detskú psychiku vidíme najmä na stave príjmov na detskej psychiatrii. Málo lôžok nestíha s náporom rôznych psychiatrických diagnóz detí v rôznom veku. Téma o ktorej sme sa rozprávali s našimi detskými psychiatričkami Národného ústavu detských chorôb v Bratislave, prednostkou Kliniky detskej psychiatrie doc. MUDr. Janou Trebatickou, PhD., a MUDr. Zuzanou Matzovou, PhD.
Najmä príchodom víkendu, či sviatkom pribúdajú na detskom urgentnom príjme prípady detí, ktoré zdravotníci domácky pomenovali – „smútky“. Smutné deti s boľavou dušou, rovnako však prichádzajú aj deti so sklonom ku sebapoškodzovaniu, či suicidálne stavy (pokusy o samovraždu), ich počet stále rastie, čím si to vysvetľujete?
Odpovedá doc. MUDr. Jana Trebatická, PhD.
Pandémia, sociálna izolácia, strach z choroby a jej následkov, následne návrat do škôl a s tým spojený tlak na deti a ich výsledky. Ďalej sa k tomu pridal strach z vojny. Deti sa s krízovými situáciami vyrovnávajú ťažšie, keďže im chýbajú životné skúsenosti, vďaka ktorým ich my, dospelí, dokážeme ľahšie prijať, spracovať a prežiť. Dôležitú rolu má tiež nadmerný čas trávený pasívne vo virtuálnom priestore ako aj nezdravý obsah, ktorý tam deti vyhľadávajú.
Spomínate „dobu kovidovú“ a nútenú izoláciu, ako tento fenomén ovplyvní deti a ich návrat do opätovného normálneho života?
Už v priebehu pandémie sme registrovali zmenu štruktúry diagnóz u našich pacientov, čo súvisí určite s rozličnými ťažkosťami, obmedzeniami a záťažou ktoré priniesla spomínaná pandémia COVIDu. Patrí sem úmrtie rodičov a príbuzných, strata pravidelného režimu a narušenie biorytmov, obmedzenie soc. kontaktov, zmena režimu, ústup povinností a návykov, veľký čas bez dozoru u mladších detí, následne návrat do škôl- ktorý tak isto spôsobil nárast psychických ťažkostí. V zmysle nárastu hovoríme až o dekompenzácie úzkostí, depresií, sebapoškodzujúceho správania sa, ale aj agresívnych prejavov. Deti sa po návrate do školy museli adaptovať na mnohé zmeny – režimu, záťaže, komunikácie, znemených vzťahov. Často sa medzi sebou porovnávali, u niektorých sa zhoršili výsledky v škole, iní sa spomalili v športových výkonoch, iným mohla narásť hmotnosť. Všetky tieto a ďalšie okolnosti, akými sú vojna na Ukrajine a iné, môžu viesť k nepohode a k vystupňovaniu problémov.
O akých prípadoch konkrétne hovoríme?
Za posledný rok-dva určite zaznamenávame nárast najmä akútnych prípadov ako sú stavy po suicidálnych (samovražedných) pokusoch, zvýšený je výskyt sebapoškodzujúceho správania sa, experimentovania a intoxikácie alkoholom a psychoaktívnymi látkami, úzkostných, depresívnych porúch, porúch príjmu potravy a nadužívaním až rozvojom závislostí od internetu a sociálnych sietí. V posledných mesiacoch evidujeme pomerne veľa adolescentov s tzv. disharmonickým vývinom ide o chronifikáciu duševných ťažkostí, ktorá sa prejavuje chronickými poruchami regulovania svojich emócií, zlyhávaním v školskom výkone, rozlične narušeným správaním, ťažkosťami s medziľudskými vzťahmi s rodičmi aj s rovesníkmi.
My rodičia v snahe, čo najlepšie vychovávať deti aj nevedome robíme mnohé chyby. Ktoré vzorce výchovy sa stále opakujú a neskôr môžu spôsobiť na krehkej psychike detí problém? Je to náročné prostredie, alebo aj snaha mať z detí géniov? Veľa krúžkov, stále byť najlepší…
Je veľmi dôležité naladiť sa na potreby svojho dieťaťa a rešpektovať jeho individualitu. A najmä neplniť si svoje neuskutočnené sny a túžby prostredníctvom dieťaťa. Aj keď je to ťažké, pretože každý máme svoje predstavy o tom, aké má byť naše dieťa. Každé dieťa je iné, jedno má rado skôr umelecké aktivity, iné vedomostné, iné športové atď. Nevyvíjať zbytočne tlak na výkon, nepreťažovať dieťa záujmovými krúžkami, ale na druhej strane nechodiť okolo dieťaťa po špičkách, učiť ho povinnostiam a zodpovednosti. Dôležité je vnímať dieťa a učiť dieťa vnímať okolitý svet aj s jeho potrebami, byť k druhým pozorný, citlivý a správať sa k iným ľuďom s rešpektom. V tom by sme mali ísť deťom príkladom.
V poslednej dobe pribúdajú prípady nového trendu výchovy detí z ktorých chcú mať rodičia géniov, máme dostupné publikácie, ktoré rodičov učia, že každé dieťa môže byť naozaj dokonalé. Výchova spočíva doslova v sparťanských podmienkach tvrdého výcviku, či už mentálneho, alebo fyzického. Aký je pohľad odborníka na tento fenomén? Tak ako každý extrém, predpokladám, že ani tento nie je v poriadku?
Tak ako som spomínala, neexistuje jednotný výchovný štýl unifikovaný na každé dieťa. Musíme sa prispôsobiť osobnosti dieťaťa a podľa toho v niektorej oblasti ubrať, v inej zase pridať. Niektoré deti potrebujú z našej strany viac trpezlivosti, iné dôslednejšie dodržiavanie hraníc, ale vždy by mala výchova prebiehať s rešpektom a láskavosťou k dieťaťu.
Čo by si mal rodič všímať na správaní dieťaťa, kedy by bolo dobré spozornieť a hľadať pomoc. Stane sa, že rodič je až ten posledný, ktorý zistí, že sa niečo deje, ten signál dáva buď škola, alebo okolie.
Rodičia by mali byť vnímaví ku svojim deťom v každom ich vekovom období, tráviť s dieťaťom dostatok času. Mali by poznať záujmy dieťaťa a aspoň čiastočne aj jeho kamarátov. Akúkoľvek zmenu správania zachytiť, pokiaľ pretrváva, rozprávať sa s dieťaťom o tejto zmene, poradiť sa so školským psychológom, zistiť, či zmena správania je aj v iných prostrediach, v škole, u kamarátov…následne vyhľadať psychologickú a alebo psychiatrickú pomoc.
Dá sa povedať, že pre súčasné deti je ťažšia doba? Že nie sú pripravené na tie rýchle zmeny, podnety, nástrahy?
Ťažko odpovedať, každá doba je špecifická nejakou náročnosťou. Je dôležité vedieť sa prispôsobiť zmenám a vyťažiť z nich to najlepšie čo sa dá. Ako odborníci vnímame tento problém u detí všeobecne. Majú zníženú schopnosť odolnosti a schopnosti reagovať na zmenené situácie, prenechávajú zodpovednosť na druhých, majú nedostatočné zvládacie mechanizmy.
Čo deti a ich výchova za duševným zdravím? Malo by byť takého vzdelanie už základom na školách?
Určite by bolo prínosom, ak by sa na školách venovali duševnému zdraviu vrátane učenia sa rešpektujúceho spolužitia v spoločnosti.
Vaše oddelenie už dlhodobo zápasí s problémom nedostatku miest, čo by ste potrebovali, aby ste vedeli pokryť súčasné požiadavky na liečbu detského pacienta.
Prvým krokom, ktorý máme za sebou je zriadenie a spustenie denného stacionára. Tých ďalších krokov, aby to bolo podľa našich predstáv je pred nami ešte veľa. Potrebovali by sme oddelené oddelenia samostatne pre mladšie deti, staršie deti, akútne deti, samostatne pre dievčatá a chlapcov, pre pacientov s PPP ( poruchy príjmu potravy). Určite väčšie priestory, aby sme mali miestnosti pre komunitu, vybavenú mini- telocvičňu, pracovnú terapiu (ergoterapia, arteterapia, muzikoterapia), miestnosť pre skupinové terapie a relaxáciu, bezpečnostnú miestnosť. Samozrejme dôstojné prostredie pre personál- kuchynku, oddychovú miestnosť, nehovoriac o sanitárnych miestnostiach (toaleta, WC),miestnosť na individuálne pohovory pre rodičov, pre edukácie. Vysnívanou je záhrada alebo terasa s priestorom pre návštevy, športové hry, posedenie. Technicky kompletne vybavené oddelenie, vzduchotechnika, slnečné clony atď a samozrejme dostatočný počet vyškoleného a vzdelaného personálu, okrem lekárov a sestier najmä psychológov, arteterapeutov, ergoterapeutov, možnosti na supervízie ako prevencia syndrómu vyhorenia a na zvyšovanie kvalifikácie.
V Národnom ústave detských chorôb začali deti s poruchou príjmu potravy liečiť novým prístupom v dennom stacionári. Liečba formou denného stacionára je pre dieťa menšou emočnou záťažou bez separácie od rodiny, či rovesníkov. Časť stravovania prebieha aj doma, rodina je tak oveľa viac zúčastnená procesu liečby. Do procesu liečby sa zapája celá intenzívnejšie celá rodina. Tento prístup je nesmierne dôležitý pre obnovenie pocitu kompetentnosti a sebavedomia rodiča. Denný stacionár má za sebou prvé 2 mesiace fungovania a o prvých priebežných výsledkoch hovorí MUDr. Zuzana Matzová, PhD.,
Otvorením denného stacionára ponúkame najmodernejšiu a pre pacientov najšetrnejšiu formu liečby porúch príjmu potravy. Tento druh liečby umožňuje komplexnú intenzívnu liečbu dennou formou pričom je do liečby zapojená rodina a špecializovaný terapeutický tím. Deti nie sú nostalgické za rodičmi (čo sa stávalo pri nutnosti dlhých hospitalizácií) a nedochádza ani k narušeniu ich kamarátstiev. Zatiaľ zaznamenávame pozitívnu spätnú väzbu od pacientov aj ich rodín čo nás veľmi teší.
Stane sa, že rodič nepochopí dôležitosť liečby tejto poruchy? Alebo, že to neberie ako naozaj života ohrozujúcu situáciu?
Pri poruchách príjmu potravy dochádza v pomerne krátkom čase k množstvu zdravotných ťažkostí najčastejšie v súvise s prudkou stratou hmotnosti. Rodič sa takto dostáva do lekárskej starostlivosti lekárov rozličných profesií a je na nás lekároch, aby sme im trpezlivo vysvetľovali o aké ťažkosti ide a povzbudili rodinu, aby sa nebála stigmy psychických ťažkostí a odsúdenia druhými.
Asi je ťažko vysvetliť mame, ktorá je stále na diéte a chudne, že ich rodinné zázemie nie je dobré pre dieťa s poruchou príjmu potravy.
Vždy by sme mali najskôr poznať súvislosti. Prečo rodič drží diétu, či a ako je táto téma v rodine komunikovaná. Niekedy sa ukáže pri vstupnom vyšetrení, že aj rodič trpí niektorou z porúch príjmu potravy, alebo že má narušený vzťah ku svojmu telu. Komunikácia a edukácia rodiny o týchto témach, by mala byť citlivá a starostlivá aj voči nim.
