Svoju prácu hodnotí ako krásnu a pracovný kolektív ako výhru. V najväčšej detskej nemocnici na Slovensku pracuje už viac ako tri desaťročia. Ako sa spätne na tie roky pozerá? ,,Nič by som nemenila, len by som chcela niektoré veci zažiť v mladšom veku.“ Prečo sa od detí učí celý život a prečo musí využiť ich šancu? Aj o tom hovorí Mgr. Ingrid Štrokendlová, vedúca technička Rádiologického oddelenia Národného ústavu detských chorôb.
Radíš sa k zdravotníkom, ktorým práca s deťmi učarovala a stále v nej nachádzajú potešenie. Čím to je?
Prirástli mi k srdcu, deti majú úžasnú schopnosť nás dospelých veľmi veľa naučiť. Predovšetkým trpezlivosti. Najmenšie deti majú úplne iný pohľad na svet a ovplyvňujú nás všetkých. Deti vo všeobecnosti od nás zdravotníkov vyžadujú iný prístup a veľa empatie. Sú hravé, preto máme na oddelení tak veľa hračiek. Pacient k nám príde so zlomenou rukou a keď zbadá garáž s autíčkami, v tej chvíli zabudne na bolesť a rozbehne sa k hračkám. Sadne si k autíčkam a hrá sa. Aj takto sa snažíme získať si ich dôveru, ak sa nám to podarí, všetko ide hneď ľahšie. Pri deťoch je všetko krajšie, farebnejšie, dokonca aj olovené zástery. Malé deti ich prijmú automaticky, staršie sa spýtajú, prečo ich potrebujú. Všetky sú prirodzene zvedavé, tak im trpezlivo odpovedáme na ich otázky. Prirodzenou reakciou detí na bolesť, strach a neistotu je plač, ale u nás na oddelení nepočujete krik a hluk. Snažíme sa vytvoriť pokojnú atmosféru, ak napríklad dieťa potrebuje injekciu, nepripravujeme ju pred jeho očami, ale snažíme sa nasmerovať jeho pozornosť na príjemnejšie veci. Trpezlivosť je veľmi dôležitá, napríklad deti s autizmom alebo iným závažným postihnutím ťažko spolupracujú a potrebujú iný prístup. Snažíme sa ich zaujať hrou, aktívne sa s nim hráme a keď sa pri hre uvoľnia, vieme, že musíme túto šancu využiť a dieťa hneď snímkovať. Nie každé vyšetrenie sa dá robiť v anestézii alebo je dieťa pritlmené, funkčné vyšetrenia musíme robiť pri plnom vedomí. Jednoznačne sa musíme prispôsobiť a každé dieťa pochopiť. U malého pacienta nikdy nevieme, aká zmena príde aj počas vyšetrenia, v hlávke má mnoho nápadov a my musíme byť na tieto situácie pripravení. Všimla som si tiež, že dlhodobo choré deti sú veľmi trpezlivé, aj ich rodičia a ako veľmi sa pre ne obetujú. Obdivujem ich a zaslúžia si spoločenské uznanie. Práca ovplyvňuje aj moju rodinu a myslím si, že rovnaké je to aj u ostatných kolegov. Vidíme, čo všetko sa môže stať a naše deti tým istým spôsobom ,,trpia“ – nemajú napríklad korčule a o trampolínach ani nehovorím. Každá hračka je určená pre konkrétny vek, ročné dieťa na trampolínu neparí. Alebo prídu k nám rodičia, že mali tri ihly a majú len dve…. Deti sú zvedavé a treba na ne dávať pozor. Každé dieťa nás veľmi veľa naučí a choré ešte viac.
Vzťah k deťom cítiť z každého slova. Vedela si od začiatku že chceš pracovať s deťmi na rádiológii?
Od detstva som inklinovala k zdravotníctvu, moje bábiky boli dorezané, dopichané, odoperované. Na Vianoce som si vždy želala doktorský kufrík, ktorý sa v tom čase nedal zohnať. Takto to išlo so mnou celé detstvo. Profesionálne som hrala basketbal, kde o úrazy nebola núdza a vždy som k zranenému utekala prvá. Mojím snom bolo študovať medicínu, štyrikrát som si podala prihlášku, ale bola iná doba a nebola som prijatá. Neskôr ma mama nasmerovala na rádiológiu, po všeobecnom vzdelaní na gymnáziu nasledovala nadstavba a skončila som v odbore rádiologický technik. Neskôr som študovala na Slovenskej zdravotníckej univerzite a doplnila som si aj pedagogické minimum, aby som mohla vyučovať študentov vo svojom odbore a tiež atestáciu z manažmentu a môjho odboru – rádiologická technika.
Aký je záujem zo strany študentov o tento odbor a chcú absolventi štúdia neskôr pracovať s deťmi?
Je zaujímavý, sme multidisciplinárny odbor, ktorý má v praxi široké využitie. Okrem práce priamo na Rádiologickom oddelení – RTG, USG, CT, MRI zahŕňa tiež prácu na operačných sálach, či prácu s pojazdnými rӧntgenmi a sonografmi. Nové technologické možnosti sa vyvíjajú veľmi rýchlym tempom, neustále sa treba učiť nové veci a je to celoživotné vzdelávanie. Ale sú prínosom aj pre personál aj pacientov. Práca na našom pracovisku je veľmi atraktívna, sme dobrý kolektív a ako som spomínala, má svoje špecifiká tým, že pracujeme s deťmi. Nemáme na oddelení fluktuáciu, naopak, pracujeme tu viacerí kolegovia dlhšie ako dve tretiny pracovného života a často si myslím, že sa medzi sebou poznáme viac ako nás pozná rodina. Rovnako radi u nás pracujú aj mladí kolegovia.
Napriek tomu určitú psychohygienu potrebujeme všetci
Všetci zdravotníci ju potrebujeme, lebo naša práca nám zasahuje aj do rodinného života. Príbehy pacientov si nosíme v sebe, niektoré sú smutnejšie a premýšľame o nich aj doma, niektoré pozitívne a máme z nich radosť. Ja relax nachádzam doma – máme veľkú záhradu, dom, dva nádherné psy a samozrejme, všetko zdieľame v spolu kruhu mojej rodiny. Mala som v živote jedno obrovské šťastie, ktoré viac vnímam ako dospelá – úžasných rodičov a starých rodičov. Každému dieťaťu by som dopriala taký detský život, aký som mala ja. Vyrastala som v podnetnom prostredí – aj špinavá aj čistá, mala som ukázané aj dobré aj zlé, lebo mám o 11 rokov staršieho brata, takže on si užil s mladším súrodencom, ja popri ňom huncútstva starších detí. Ak spätne premýšľam o živote, nerozhodla by som sa pre nič iné a iným spôsobom, len určité veci by som chcela zažiť v mladšom veku. To jediné by som si želala, ale inak by som nič nemenila.
