Ako študentka si myslela, že spraví skúšky na univerzite a prípravu na povolanie má za sebou. Zdravotnícke povolanie si však vyžaduje neustále učenie a vzdelávanie sa. ,,Ak si v tom človek nájde záľubu a cieľ, aby bol sám so sebou spokojný a rozširoval si svoje vedomosti, pretože prichádzajú nové trendy, noví pacienti, nové možnosti liečby, môže poskytovať kvalitnú zdravotnú starostlivosť a dať do svojej práce aj srdce,“ hovorí Mgr. Alexandra Valovič, vedúca sestra Detskej kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny (DKAIM) LF UK a Národného ústavu detských chorôb.
Prečo ste sa rozhodli stať sa sestrou?
Moji rodičia sú ekonomického a technického zamerania, ale mňa vždy zaujímalo všetko ohľadom zdravia a zdravého životného štýlu. Prirodzene som k tomu inklinovala, najskôr som čítala časopisy pre laikov, neskôr odbornú literatúru a po skončení jazykového gymnázia som sa prihlásila na vysokú školu. Tri roky som študovala v Bratislave, neskôr v Brne na Masarykovej univerzite, kde sa dalo súbežne študovať magisterské štúdium a zároveň si vybrať aj špecializáciu, takže ja som sa rovno pustila týmto intenzívnym smerom. Po piatich rokoch som bola špecialistka aj magistra a nastúpila som do NÚDCH na DKAIM. Takže ja som išla takto zrýchlene.
Prečo ste sa rozhodli pracovať s deťmi?
Možno taký prvý kontakt s detským pacientom som mala už na základnej škole. Navštevovala som jazdecký krúžok, kde som sa venovala koňom a ostalo mi to dodnes. Časť kurzu bola vždy venovaná hipoterapii, kde som sa prvý raz stretla s hendikepovanými deťmi a úplne prirodzene som im začala pri tejto terapii pomáhať. Vyslovene som sa tešila a vnímala som to ako benefit. Cielene som ale v tom čase ešte neuvažovala o práci s deťmi. Mňa sem zavialo tak náhodou a už neodídem.
Práca na pracovisku intenzívnej medicíny v detskej nemocnici musí byť náročná…
Pri nástupe som sa obávala, ako to bude na mňa vplývať. Nikdy predtým som nepracovala na takomto pracovisku a vhupla som rovno, obrazne povedané – do vody a snažila som sa plávať. Vidieť ťažko choré detičky a ich rodičov je náročné, ale musím povedať, že úsmevných a pozitívnych situácii je tu viac. Mám veľkú radosť, keď pacientovi pomôžeme, keď má dobré prognózy a naozaj sa naplnia. Osem rokov som pracovala ako sestra pri lôžku a dnes ako vedúca sestra už tu nie som len pre pacientov a ich rodičov, ale aj pre svoje kolegyne. Snažím sa podporovať pracovnú atmosféru v zmysle pozitivity a spolupatričnosti, pretože táto práca je tímová, musíme si pomáhať a vzájomne sa podporovať. Ak sa pacientovi náhle zhorší zdravotný stav a v život ohrozujúcej situácii je nutná intervencia, často je pri jednom pacientovi viac sestier naraz. Musíme sa dobre poznať, rešpektovať sa navzájom a spolupracovať. Myslím, si že aj tieto situácie nás stmeľujú. Každá sestra je v takýchto situáciách v strese a keď jej niekto pomôže, to nesmierne stmeľuje kolektív. Myslím si, že teraz tu máme veľmi dobrý kolektív a stabilné sestry.
Musí byť veľmi náročné vyznať sa množstve tých hadičiek , prístrojov, ako dlho sa zaškoľuje sestra na vašom pracovisku?
Je to individuálne. Ja som skôr technický typ, rada sa učím nové veci, ale sú tu sestry, ktorým to na začiatku môže robiť trošku problém a potrebujú viac času. Ale to je v poriadku a je to skôr u prístrojov, ktoré sa nepoužívajú štandardne. Kým prídu do kontaktu s úplne všetkými prístrojmi, trvá aj rok, kým nadobudnú sebadôveru a naučia sa pracovať so všetkými prístrojmi, napríklad s dialyzačným prístrojom, ECMO, ventilátormi, prenosnými inkubátormi a inými. Netreba sa toho báť, všetko sa dá naučiť a navyše, sestra tu nebude nikdy sama. Je to tímová práca a my sa navzájom podporujeme a pomáhame si.
Musíte mať radosť, keď z kliniky odchádza dieťa s dobrou prognózou…
Určite áno, tie prognózy sú tu aj smutnejšie. Chodia sem detičky z plného zdravia napríklad po úraze, takže keď sa nám podarí pacienta zastabilizovať a odchádza od nás na inú kliniku, lebo od nás sa domov neodchádza, máme radosť. Veľa krát sa nám aj rodičia ozvú prostredníctvom listu alebo poďakovania, či po rokoch pošlú fotku svojho dieťaťa. Vždy nás to veľmi poteší. A radosť mám, aj keď vidím, že sestry sú u nás spokojné, zasmejú sa a rady chodia do práce.
Premýšľate o deťom na klinike aj doma?
V tomto som striktná a veľmi dbám na osobnú psychohygienu. Vyslovene sa snažím odpútať sa od práce a pomáha mi aj to, že o všetkých pacientov na našej klinike je vždy dobre postarané, kolegovia sú pri nich. Doma sa už venujem dcérke, rodine a koníčkom, aby som v práci podala 100% výkon. Čo sa týka štúdia, rada sa vzdelávam aj vo svojom voľnom čase. Venujem sa jazdectvu a koňom, v prírode trávim sama hodiny, tie zvieratá ma bavia a je to pre mňa relax.
Takže treba sa pravidelne vzdelávať?
Áno treba sa vzdelávať. Keď vidím našich študentov, vždy si spomeniem na seba, pretože tiež majú úľak, až rešpekt s obavami. Aj ja som sa tiež veľmi bála, ale zároveň to bola pre mňa výzva. Vždy som to chcela zvládnuť, lebo pre mňa lekári a sestry na ÁRO predstavujú vysokú medicínu a chcela som sa sem dostať. Mám k svojim kolegom veľký rešpekt.
Uvažovali ste niekedy, že by ste chceli odísť? Ak áno, čo vás zastavilo?
Som v praxi 8 rokov a nikdy som nemala pocit, že by som chcela odísť. Niekedy ma skôr odhovárala rodina, lebo práca sestier na Slovensku nemá takú prestíž ako v zahraničí. Veľa ľudí ani netuší, čo všetko obnáša a zvlášť intenzívna špecializácia. Vždy som vedela, kam patrím a viem, že túto prácu chcem robiť, lebo ma veľmi baví a práve dodržiavaním psychohygieny je život v rovnováhe. Uplatňujem ju a vždy sa teším na každý deň. Musím sa priznať, že za posledné obdobie, keď bol Covid, bolo to vyčerpávajúce pre nás pre sestry – ošetrovanie pacientov, obliekanie sa do overalov. V tých osobných ochranných pracovných pomôckach vydržať 4 – 6 hodín bolo náročné. Teraz si užívame lepšie časy.
Čo by ste odkázali budúcim sestrám, ktoré chcú prísť na naše pracovisko, ale a majú obavy , ako to zvládnu?
Ja by som im chcela odkázať, aby sem prišli a chcem im popriať, či už sa rozhodnú pre áro alebo inú kliniku – trpezlivosť, lebo školou sa všetko len začína. A nech si vyberú, čo ich baví, ostanú pri tom a dajú do svojej práce srdce. To im zo srdca želám.
