,,Operačná sála je magické miesto, kde inštrumentárky sú tichými spoločníkmi pacientov aj chirurgov“
Keď chcete urobiť rozhovor s Ivankou, tak sa pripravte na zvýšenie rýchlostných otáčok vo všetkom. Popri rozprávaniu sa s vami, vybaví s kolegami niekoľko telefonátov, kontrolu a nástupy na operáciu, protokoly… ak poznáte tú animovanú postavičku Speedy Gonzales, tak aj ten bledne závisťou nad tempom a prehľadom, ktoré v práci má. Ešte aj jej jazvečík Neo má podobné tempo. Od malička chcela byť učiteľkou, ako s úsmevom tvrdí, rada „dirigovala a upratovala“ svet okolo seba. To ešte netušila, ako ju táto vlastnosť z detstva ovplyvní a pomôže v jej povolaní. Prirodzený vzťah k slabším, túžba chrániť a pomáhať, ju automaticky nasmerovali k zdravotníctvu. Prvý kontakt s pacientom mala ešte ako pôrodná sestra, začínala na pôrodnici u našich susedoch na Kramároch.
V rozhovore sa dočítate:
- ako od pôrodov prešla na operačky
- ako hádzanie halušiek súvisí so skalpelom
- čo ju fascinuje na jej práci
- ktorá operácia bola tou, na ktorú nezabudne
- či aj na operačných sálach môže byť humor a dobrá nálada. Už teraz vám prezradíme, že áno. Síce priestor operačných sál je naozaj zónou maximálneho vypätia a sústredenia. Pracovný život tam plynie jednotne. Toto je miesto, kde bez spolupráce, silného tímu a správnej komunikácie to nejde.
Ako sa z pôrodnej sestry stane vedúca sestra operačných sál?
Smiech…no tak rýchlo a u mňa prirodzene. Po tom, čo ma moja krstná mama prehovorila, že nemám byť učiteľkou a otec, že nebudem veterinárkou, tak som svoju túžbu pomáhať a viesť musela preniesť prirodzene na zdravotnícke prostredie. Hlásila som sa na medicínu, no prvý krát ma nezobrali, tak som ako medzistupeň nastúpila na zdravotnú školu a už som ostala. Práca sestry ma naozaj chytila za srdce. Z úvodu som ani nerozmýšľala nad iným odborom ako pôrodníctvom, no v čase keď som mala nastúpiť do práce, práve na Kramároch na pôrodnici nemali miesto, tak prišla ponuka ísť na pooperačné oddelenie a neskôr prišla ponuka na operačné sály a to raz keď skúsite a sadne vám to, už nechcete nič iné. Je to jednoducho srdcovka. Vidieť v priamom prenose prvé operačné výkony ma utvrdili v tom, že chcem byť súčasťou tohto dynamického prostredia.
Vyskúšala som si aj prácu v zahraničí a mimo zdravotníctva, ale po 6 rokoch som sa vrátila s neskutočne silnou túžbou, opäť pracovať v zdravotníctve. Vtedy som žila v Handlovej a úplnou náhodou potrebovali inštrumentárky a tak ako mnoho vecí v našich životoch, osud-náhoda rozhodla a začala som, v tom čase pre mňa, v novom odbore.
Aké boli začiatky?
Na operačkách sú začiatky vždy náročné, musíte poznať do detailov celý proces, všetky nástroje, musíte mať vo veciach a najmä v hlave poriadok. Musíte byť zvyknutí na disciplínu. Pamätám si vtipnú situáciu, keď som prvé dni po nástupe doma robila halušky a ako som ich hádzala do hrnca, tak s každou haluškou šiel iný termín a nástroj – kocher-kocher-skalpel-haluška, pinzeta-haluška, skalpel-haluška…a takto som sa učila celý čas aj doma. Od roku 2011 sme v Bratislave a prvé kroky smerovali hneď do detskej nemocnice, to ani neviem prečo, opäť tak prirodzene a tu ma vzali na Centrálne operačné sály a ostala som (smiech.)
Sestry operačných sál sú také skôr neviditeľné sestry, detských pacient o vás ani nevie , ani rodič o vás nevie, ale vedia o vás všetci kolegovia. Stalo sa ti, že ťa rodič vyhľadal?
Áno je to pravda, s rodičmi v kontakte nie sme, skôr si vás vyhľadá kolega zdravotník, ak mu operujú dieťa. Si naozaj v úplnej anonymite. Na operačných sálach je to najmä o dobrom fungujúcom tíme a kolegialite. Ale nemenila by som toto prostredie.
Mala si na sále pacienta, na ktorého nikdy nezabudneš?
Áno a mám ich stále pred očami. Sú to tie dobré prípady a šťastné konce. Hneď prvé dni v detskej nemocnici ma veľmi zasiahol príchod jedného bábätka, ako matka som netušila, že ma na úvod tak preberie to, že sa ťažko viete odosobniť od vlastných detí. Chvíľu trvá, kým v tých deťoch na stole nevidíte tie svoje…Máme to tak mnohé sestry, či lekárky. Tento malý pacient, ktorý mi navodil spomienky na moje dieťa, sa mi zafixoval asi na celý život. A potom som to mala pri ďalšom 16 ročnom pacientovi po havárií, keďže môj syn mal vtedy tiež 16 rokov. Rovnako mám stále v pamäti, keď som bola ako inštrumentárka na pôrodnici a mohla som byť súčasťou cisárskeho pôrodu mojich kolegýň a videla som ich bábätká ešte skôr, ako ony a s láskou im hovorím, že okrem môjho už dospelého syna mám aj dnes 14 ročnú Dianku, 7 ročného Benjamina a 7 ročnú Natálku. To sú tie okamihy, na ktoré nezabudnem.
A to, na čo nezabúdame asi všetci, ktorí sú v tímoch pri multi-orgánových odberoch. To sú také okamihy, ktoré sa nedajú slovami popísať. Okamih, keď jeden život končí a odovzdá ďalšie životy ďalších deťom. Mám pred tým obrovský rešpekt a obdiv pre rodičov, ktorí sa vydali touto cestou. Je to samozrejme správne rozhodnutie, ale asi to najťažšie, čo môže rodič urobiť.
Ovplyvňuje to aj teba:
Určite áno
Kolegu na ktorého nikdy nezabudneš?
V srdci nosím veľa kolegov a kolegýň, ale pracovné špeciálne miesto mám práve pre moju kamarátku-inštrumentárku Janku z Handlovej, ktorá má na tento odbor naviedla a zaučila. Prvé dni mi všetko vysvetľovala, postupne ma učila, bola moja morálna a psychická pomoc.
Táto práca je psychicky veľmi náročná, ako vyzerá tvoj reset? Máš čas aj na takúto aktivitu?
Neskutočne sa teším domov, vždy na mňa čaká jazvečík Neo, naša primárka sa smeje, že mi trénuje nadobličku. Tým, že je ešte nový, tak vždy niečo vyparatí, ale tak ako to psíčkari poznajú – milujeme ich bez hraníc. Ja som dievča z „malých“ hôr, mám prejdené kopce v okolí Handlovej a milujem aj vysokohorskú turistiku. Neskutočný relax je aj moja záhradka. Mama mi hovorí, že som kvietková víla, len tak sa hrabať v zemi a vždy z toho vzíde niečo krásne. Rovnako rada cestujem, snáď taký najväčší cestovateľský zážitok zatiaľ bol Island a polárna žiara.
Čo ťa na tejto práci najviac baví
Keď vidíš výsledok práce celého tímu a vieš že pomáhaš pacientovi k jeho lepšiemu životu.
Čo je na druhej strane niekedy veľmi ťažké?
V niektorých momentoch sa odosobniť. Tak ako som vravela, najmä ak ste rodič, niekedy naozaj vidíš v tých deťoch to svoje…
Ja som si tú robotu vybrala sama, viem, že je to náročné po mnohých stránkach. Každý jeden deň začínaš s tým, že buď to pôjde ľahko, alebo naopak, prídu chvíle, na ktoré musíš byť pripravená.
Operačnú sestru všetci všeobecne vnímajú skôr ako zo seriálu Chicago Hope, kde vám lekár kričí peán, nožničky, svorka. Robili ste si niekedy súťaž v rýchlosti? Ako rýchlo podať nástroj?
Lekári už u nás nekričia a naozaj som nezažila, aby tu bola súťaž o čas. Asi to je naozaj iba ten mediálny obraz adrenalínu, skôr tu panuje dobrá a súdržná nálada.
Tvoj najobľúbenejší nástroj a naopak tvoj najneobľúbenejší nástroj ktorý podávaš?
Opäť smiech, tak tieto otázky mi ešte nikto nedal. Ja asi nemám žiaden neobľúbený, skôr mi napadla môj obľúbený a menej obľúbený typ operácie. Osobne mám rada traumu, kosti a vŕtačka je môj obľúbený prístroj. A to menej obľúbené asi nebudem hovoriť, ale moje kolegyne z očného určite vedia, na čo myslím – smiech.
Aj čašníci to majú tzv. Kamenný chrbát – stále si v stoji, kedy nastal ten moment, že si necítiš chrbát? Uvedomuješ si vôbec, že po 5 hodinách státia ťa bolí chrbát a nohy?
Uvedomíš si to aj počas a aj po operácií, ale ten adrenalín a sústredenie ti nič okrem pocitu nedovolí. Niekedy si s postoji, kedy si natiahnutá cez pol stola, alebo máš doslova vykrútený chrbát a tak musíš vydržať bez pohnutia, v sekunde však prepneš bolesť neriešiš, až keď operácia skončí a opadne adrenalín.
Koľko hodín si najdlhšie stála pri operácii?
Ja osobne 6 hodín.
Koľko operácii vykonáte denne?
COS má 6 sál, cca 23-25 operácii denne. Sú to plánované operácie.
Ak by si mohla svojej budúcej kolegyni, ktorú ešte nepoznáš povedať, prečo by mala byť tvoja kolegyňa , čo by si jej chcela odkázať?
Naša práca je naozaj diametrálne iná, ako práca na iných oddeleniach. Neberieme odbery, nekomunikujeme s pacientom, tí u nás už spia. Je optimálne, ak si sestra vyskúša najskôr aj klasickú prácu sestry na ambulancii, či oddelení, kým príde k nám. Je to krásna práca, no naozaj psychicky náročná. Základom je aj istá manuálna zručnosť, kvôli prístrojom. Naozaj ich je tu veľa skladáš, rozoberáš, potrebuješ mať naštudovaný postup operácie a byť minimálne pol kroka dopredu. Musíš byť akčná a pohotová a najdôležitejšie je, zachovať si chladnú hlavu, keď prichádza na sále problém. Napriek všetkým nástrahám je to pre mňa tá najúžasnejšia práca. Ak máš rada adrenalín, máš rada poriadok vo veciach, si praktická a je ti blízke logické uvažovanie, tak si moja skvelá budúca kolegyňa a radi ťa medzi nami privítame a všetko ťa naučíme. Tak ako aj mňa moje kolegyne na úvod prijali medzi seba a zaučili, bez toho to jednoducho nejde a za to som im vďačná do dnešného dňa.
Ešte na škole som, zachytila jeden citát, ktorý ma sprevádza celý môj profesijný život ,,Operačná sála je magické miesto kde inštrumentárky sú tichými spoločníkmi pacientov aj chirurgov.“ a je v tom naozaj celý náš operačný svet. My sme naozaj tí tichí, lebo rozprávajú chirurgovia medzi sebou a aj počas toho ako komunikujú, tak medzi nami je niekedy puto aj bez slov. Sú aj momenty, kedy je absolútne ticho a komunikujeme len očným kontaktom – také momenty – okamihy zohratej práce. A zároveň, keď opadne tá hektika, tak sa aj poriadne zasmejeme. A tak to má byť.
