Mgr. Monika Surovičová pracuje ako vedúca sestra na Klinike detskej neurológie LF UK a Národného ústavu detských chorôb (NÚDCH) a svoju prácu by nevymenila za nič na svete. Akoby aj mohla, keď ako sama hovorí: ,,Ja som si túto prácu nevybrala, táto práca si vybrala mňa. Myslím si, že som sa pre ňu narodila. Je to skôr poslanie, ktoré ma napĺňa ako práca v pravom zmysle slova.“
Je to ťažko uveriteľné, ale už v piatich rokoch vedela, že bude zdravotná sestra. ,,A neopustilo ma to do dnešného dňa a popravde, neviem si ani predstaviť robiť niečo iné. Už v piatich rokoch som poobväzovala bábiky a plyšové zvieratká, liečila ich a starala som sa o nich. Je to zvláštne o to viac, lebo v rodine som takýto vzor nemala – nikto predo mnou ani po mne v zdravotníctve nepracoval, aj keď som sa neskôr dozvedela, že aj moja mama a babka chceli byť zdravotné sestry.“
Náročná práca sestry ju napĺňa každým dňom. ,,Je rôznorodá, človek sa tu stretne s množstvom prípadov a každý pacient je iný, aj keď základnú diagnózu môžu mať rovnakú. Vždy sa pozerám individuálne na každé dieťa a jeho osobnosť.“ Ako sama hovorí, na túto prácu človek musí mať neskutočnú empatiu a vedieť, čo dieťa v danom momente prežíva, vedieť ho pochopiť, ako vníma svoje ochorenie ako celok, lebo každého pacienta diagnóza môže ovplyvniť inak. U detí je to ešte zložitejšie, často sú maličké a nevedia ešte povedať, čo ich trápi a čo si želajú. Svoje potreby dokážu prejaviť len neverbálne. ,,Treba to vedieť správne prečítať a odhadnúť situáciu. Skúsenosťami a praxou sa to čiastočne dá naučiť, ale potrebný je aj určitý dar vedieť sa vcítiť do toho, čo pacient prežíva.“
Napriek tomu považuje svoje rozhodnutie prejsť od dospelých pacientov k detským za svoje najlepšie profesijné rozhodnutie v živote. Pri deťoch vidí veľa silných momentov. Napríklad, keď pracovala na Detskej klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny: ,,Vidíte dieťa, ktoré sa narodilo s najťažšou vrodenou vývojovou vadou, pol roka mu poskytujte v danom čase najlepšiu dostupnú zdravotnú starostlivosť a potom odchádza vyliečené domov. Po roku dvoch vás príde navštíviť a vidíte zdravé dieťa, u ktorého nič nenasvedčuje tomu, čím všetkým si prešlo. Toto sú tie najkrajšie a najsilnejšie momenty, kedy si uvedomím, že táto práca má zmysel a človeka napĺňa ešte viac.
A na záver odkaz pre sestry, ktoré ešte váhajú, či prijať prácu s detskými pacientmi: ,,Úsmev dieťaťa, ktoré sa vyliečilo a poďakovanie v podobe uzdravenia sa, je neskutočne pekný pocit. Deti sú silní bojovníci a svoje emócie vedia veľmi presvedčivo prejaviť.“
