2 140 kilometrov, 72 dní, 11 000 eur pre deti v nemocnici – príbeh ženy, ktorá sa nevzdala

Galéria

Patrícia Machálková a jej Cesta nezlomnosti

Na jar tohto roka sa Patrícia Machálková vydala na mimoriadnu misiu,  pešo prešla celé Čechy po oficiálnej diaľkovej trase, dlhej vyše 2 100 kilometrov. Sama, s batohom na chrbte, počas 72 dní. Každý deň kráčala desiatky kilometrov, často v daždi, vetre, na rozpálenom asfalte, no nikdy sa nevzdala. Táto cesta nebola len o prekonaní fyzických hraníc. Paťka ju venovala deťom s ťažkými neurologickými diagnózami a podarilo sa jej vyzbierať úžasných 11 000 eur. Pritom sama žije s diagnózou roztrúsenej sklerózy. Jej príbeh ma veľkú silu, je inšpriráciou pre mnohých ľudí.

Paťka, ľudia o tebe hovoria ako o žene s obrovskou vnútornou silou. Kedy v tebe skrsla myšlienka, že sa pustíš do takto náročnej cesty, a ešte k tomu sama?

Pred dvoma rokmi som prešla Cestu hrdinov SNP, najdlhšiu diaľkovú trasu na Slovensku. Bolo to krásne a náročné, ale zvládla som to vtedy ešte ako zdravý človek. Asi mesiac po jej dokončení mi však diagnostikovali roztrúsenú sklerózu. Dovtedy som žila aktívne, behávala som, trénovala na maratóny. Keď mi lekárka povedala, že možno už nikdy nebudem môcť absolvovať takúto trasu, pocítila som silnú potrebu dokázať si, že to ešte ide. Že kým môžem, chcem ísť.

Rozhodla si sa, že to nebude len osobná výzva. Kedy prišiel nápad, že prepojíš svoju cestu s pomocou druhým?

Čítala som článok o tom, že aj deti môžu mať roztrúsenú sklerózu. Myslela som si, že je to ochorenie dospelých, ale zistila som, že u detí postupuje oveľa rýchlejšie a má horšiu prognózu. Do 18 rokov väčšina z nich skončí na vozíku. To ma úplne zasiahlo. Povedala som si, že moja cesta môže mať hlbší zmysel, byť pomocou pre deti, ale aj osvetou pre ľudí, ktorí o tejto chorobe nevedia takmer nič.

Ako reagovala tvoja rodina, keď si im diagnózu oznámila?

Väčšina ľudí v mojom okolí vôbec netušila, čo roztrúsená skleróza znamená. Dokonca ani môj otec, myslel si, že pôjde o zabúdanie. Musela som mu vysvetliť, že to nie je podstata choroby. Podobne to bolo aj s priateľmi, nikto si neuvedomoval, čo všetko táto diagnóza prináša. Úprimne, ani ja som predtým nevedela.

Príprava na takúto trasu musí byť náročná nielen fyzicky, ale aj psychicky. Mala si nejaký špeciálny tréningový plán, alebo si sa skôr spoliehala na skúsenosti z predchádzajúcich ciest?

Moja príprava nebola len o kilometroch v nohách, ale hlavne o nastavení hlavy. Z predchádzajúcej Cesty SNP som vedela, že dokážem denne prejsť aj 50 kilometrov. Vtedy som si myslela, že čím viac, tým lepšie, že telo zvládne všetko, ak ho dostatočne potlačím. Dnes to vidím inak. Tentoraz som si stanovila jasnú hranicu: približne 30 kilometrov denne. Nie preto, že by som fyzicky viac nezvládla, ale preto, že nechcem ísť „na doraz“ a riskovať, že ma choroba zastaví úplne. Keď som bola zdravá, mala som veľké ego, myslela som si, že som nesmrteľná, že telo nemá limity. Teraz sa viem prekonať, ale zároveň rozpoznám moment, keď treba ubrať, aby som si neublížila. To bolo pre mňa najväčšie poučenie, že skutočná sila nie je len v schopnosti ísť na maximum, ale aj v schopnosti zastaviť sa včas a počúvať svoje telo.

Aká bola samotná trasa, ktorú si prešla? Vieš ju priblížiť aj v číslach a v pocitoch?
Išlo o oficiálnu diaľkovú trasu naprieč celými Čechmi, ktorá má približne 2 000 kilometrov. Ale keď som prirátala všetky odbočky, napríklad k najsevernejšiemu, najzápadnejšiemu či ďalším zaujímavým bodom, a rôzne výbežky, ktoré som nechcela obísť, dostala som sa na konečných 2 140 kilometrov. Pôvodný plán bol prejsť to za 70 dní. Nakoniec sa z toho stalo 72, a to len kvôli jedinému voľnému dňu, ktorý som si musela dať. Bolo to na deviaty deň, keď som cítila ostrú bolesť v bedrovom kĺbe po úsekoch s množstvom asfaltu. Potrebovala som si dať pauzu, aby som pokračovala bez rizika zranenia. Inak som kráčala každý jeden deň. V horúčavách, daždi, aj v dňoch, keď bolo telo unavené. Tá trasa nebola len o kilometroch na mape , bola o každodennej rutine vstať, zbaliť veci, prejsť desiatky kilometrov a pripraviť sa na ďalší deň. A hoci čísla vyzerajú ohromujúco, pre mňa to bolo hlavne o pocite, že každý večer som sa dostala o kúsok bližšie k cieľu.

Prvých 26 dní si bola úplne sama. Ako si zvládala samotu počas tak dlhého a náročného pochodu?
Bolo to psychicky náročnejšie, než som čakala. Samotná chôdza ma bavila, no ticho okolo mňa, ktoré trvalo celé dni, bolo niekedy ťažšie než všetky kopce a kilometre dokopy. Spávať sama v lese, počúvať nočné zvuky a ráno sa prebúdzať bez toho, aby som mala komu povedať „dobré ráno“, to bolo vyčerpávajúce iným spôsobom. Je úplne iné kráčať s niekým, môžete sa spolu zasmiať, keď vás zmáča dážď, alebo si urobiť srandu z toho, že padajú krúpy. Keď ste sami, takéto momenty vás len viac vtiahnu do pocitu izolácie. Pamätám si večery, keď som ležala v spacáku a cítila, ako mi doň zateká voda, a v hlave mi bežala len jediná myšlienka: „chcem ísť domov“. Po 26 dňoch som stretla Amálku a skupinu ľudí, ktorí tiež kráčali po trase. Neboli sme spolu neustále, ale vedeli sme o sebe, nechávali sme si odkazy a drobnosti na trase. Stačilo vedieť, že niekde predo mnou alebo za mnou je niekto, komu môžem zakývať alebo s kým si večer posedím. Táto ľudská prítomnosť bola pre mňa obrovským povzbudením.

Počas takej dlhej cesty prídu asi aj ťažké momenty. Zažila si krízy, keď si mala chuť zbaliť sa a ísť domov?

Áno, a prišla skôr, než by som čakala. Už na deviaty alebo jedenásty deň som cítila, že to nezvládam. Mala som za sebou približne 300 kilometrov a keď som si predstavila, že predo mnou je ešte 1 700, prišlo mi to ako nekonečná a neprekonateľná vzdialenosť. Bolo to psychicky paralyzujúce. Pamätám si, že som vtedy volala priateľovi aj mame a hovorila som im, že to asi vzdám. Nešlo o fyzickú bolesť, telo by to zvládlo, ale hlava v tej chvíli nedokázala prijať tú obrovskú „horu kilometrov“, ktorá ma čakala. Nakoniec som si musela zmeniť pohľad. Povedala som si: nemysli na celé dva mesiace, myslí len na zajtrajšok. Urobím ďalší deň. A potom ďalší. Takto, krok za krokom, som sa dostala až do cieľa.

Takýto výkon si vyžaduje obrovské množstvo energie. Ako si riešila stravu a dopĺňanie síl?
Nemala som špeciálny stravovací plán, snažila som sa jesť čo najviac. Denne som spálila do 6 tisíc kilokalórií, čo sa nedá úplne doplniť. Jedla som ovocie, zeleninu, vždy keď som bola v nejakej dedine, v „divočine“ som jedla najmä dehydratované spracované jedlá, ktoré sa dali ľahko odniesť.  Navyše som brala magnézium a imunoglukán, aby som sa vyvarovala zápalom a teda riziku atakov. Snažila som sa o to, aby telo nehladovalo a malo adekvátnu výživu.

Keď sa pozrieš späť, čo ti táto 72-dňová cesta priniesla? Zmenila nejako tvoj pohľad na život alebo na to, ako chceš tráviť čas, ktorý máš?

Táto cesta mi priniesla veľa. Nie len v tom športovom zmysle, že som zvládla prejsť vyše dvetisíc kilometrov. Najväčšia zmena sa udiala v hlave. Uvedomila som si, aký je život krátky. Mám 27 rokov a keď si to prepočítam, možno som už v polovici. A to je pre mňa obrovské uvedomenie, že nechcem stráviť zvyšok života iba tým, čo „musím“. Veľkú časť doterajších rokov som žila v režime povinností, práca, škola, účty. Robila som veci, ktoré sa odo mňa očakávali. Táto cesta ma utvrdila v tom, že chcem žiť tak, aby ma to bavilo a napĺňalo. Tento rok sa s priateľom sťahujeme do Španielska. Možno budem polievať olivovníky alebo pomarančovníky, a úprimne, teším sa na to viac ako na čokoľvek za posledné roky. Nie je to o tom, či to dáva logiku na papieri. Je to o pocite, že robím niečo, čo mi dáva zmysel. Od 16 rokov pracujem, od 19 žijem sama v Bratislave, financujem sa, študovala som popri práci. Teraz chcem skúsiť aj iný život, možno jednoduchší, možno menej „kariérny“, ale taký, ktorý si budem pamätať s úsmevom.

Tvoja výzva niesla názov „Cesta nezlomnosti“. Je to silné slovo, ktoré si každý môže vysvetliť po svojom. Čo znamená pre teba osobne?

Počas celej cesty som o tom veľa premýšľala. Spolu s Richardom zo Strong Power sme sa snažili medzi ľuďmi šíriť toto slovo a pýtať sa, čo pre nich znamená nezlomnosť. Dostali sme stovky odpovedí, od „nikdy sa nevzdať“ až po „vždy sa postaviť po páde“. Ja to však cítim trochu inak. Nemyslím si, že existuje niekto úplne nezlomný. Každý z nás v živote padne, niekedy len tak zakopneme, inokedy nás zrazí niečo, čo nás položí na kolená na dlhé mesiace. Aj ja som prešla depresiami, pol roka som sa snažila znovu nadýchnuť a doteraz chodím na terapie. Pre mňa nezlomnosť neznamená nikdy sa nezlomiť. Znamená naučiť sa žiť s tým, že pád príde, a že po ňom mám stále možnosť postaviť sa. Choroba sa môže kedykoľvek zhoršiť, možno raz už nepôjdem do hôr, ale kým môžem, budem skúšať znova a znova. Nezlomnosť je o tom, že aj keď vás život zrazí, nepoviete si „koniec“, ale „poďme to skúsiť ešte raz“.

Takéto projekty si vyžadujú aj istú podporu. Kto stál pri tebe?

Hlavným sponzorom bol Strong Power, ktorý venoval časť tržieb z predaja svojich produktov našej zbierke pre deti na neurológii. Dynasport v Prievidzi mi pomohol s vybavením. Firma Pleuran ma zase zásobila imunoglukánom. Bez ich podpory by bola cesta oveľa ťažšia s za ich podporu im veľmi pekne ďakujem rovnako aj všetkým darcom, ktorí ma podporili, pretože spolu sme dokázali krásny výsledok. Teší ma, že pomôžem práve Klinike detskej neurológie a zlepšíme opäť podmienky pre ťažko choré deti.

Viac článkov z kategórie